Otec

„Stvorme človeka na náš obraz.“¹ Toto povedal Boh. V sieňach večnosti, pred stvorením sveta, sa zišla večná Trojica. Počas vekov, bez začiatku a konca, prebývali spoločne v jednote. Otec slávy, majestátny, úžasný Duch, ktorý vyžaroval svätú božskú lásku. Jeho najväčšou radosťou bol Ježiš Kristus, jeho Syn, ktorý je živým Slovom alebo vyjadrením Božím. V jeho tvári sa odzrkadľoval charakter a krása Otca. Z ich dokonalej lásky vzišiel Duch Svätý, Pán a Darca života, aby uskutočnil Božie úmysly. Sú to tri osoby, avšak jeden Boh. Otec, Syn a Duch Svätý sa zhodli na tom, že stvoria človeka na svoj obraz, pretože „Boh je láska“² a láska má vo svojej podstate tú vlastnosť, že je nutné ju vyjadriť a zdieľať sa s ňou. Človek bol stvorený cez Slovo Boha ako zjavenie Jeho srdca. Žil na zemi, ktorú Boh stvoril a nádherne zariadil pre človeka, aby na nej mohol prebývať. „A Boh uvidel všetko, čo stvoril, a hľa, bolo to veľmi dobré.“³

Božie prvé deti, Adam a Eva, žili v nevinnosti v záhrade Eden, šťastní, vládnuc v Božej autorite nad celým stvorením. S pohľadom upretým na Boha slobodne jedli zo stromu života, rozvíjajúc sa v poznaní jediného pravého Boha, ktorý je láska. Avšak tento vzťah narušil hriech vo chvíli, kedy ich satan, v podobe hada, naviedol k tomu, aby jedli zo stromu poznania dobrého a zlého. O tomto strome Boh povedal: „Nebude jesť, pretože v deň, keď to urobíte, určite zomriete.“⁵

Pádom zo svetla do tmy boli Adam a Eva náhle zbavení slávy. Ustráchaní, uvedomujúc si svoju nahotu a tendenciu ku hriechu, sa skryli pred svojím Stvoriteľom a Priateľom. Keď na nich zavolal a konfrontoval ich rebéliu, odmietli sa priznať ku svojej vine. Dokonalý vzťah človeka s Bohom mal krátke trvanie, naši prví rodičia sa vedome rozhodli, že oddelia seba a tak isto celú ľudskú rodinu od Zdroja, od nášho Života. Seba-láska a hrdá túžba „byť ako bohovia, poznajúc dobré a zlé“⁶ priniesli prekliatie hriechu a smrť pre všetko ľudstvo. Boh povedal: „Osoba, ktorá hreší, zomrie.“⁷

„Čo má spoločné svetlo s tmou?“⁸ Boh, ktorý je svätý, nemôže prebývať s hriešnikmi ani sa dívať na ich hriechy. Avšak „Otec milosti“ sa zohol ku svojmu padlému stvoreniu, zakryjúc a odpustiac ich priestupky prostredníctvom obetnej krvi zvierat, ktorých „kože“⁹ poskytol ako odev pre Adama a Evu. Tento čin zmierenia je odrazom jeho lásky a svätosti. Boh pripravil „od počiatku sveta Baránka“¹⁰, aby zaplatil cenu za naše hriechy a vyslobodil nás. Boh celé veky takto prikrýval hriech krvou zvierat a jedného dňa krvou Baránka Božieho, ktorého krv prikryla hriechy celého sveta a učinila nás svätými.

„Položím nepriateľstvo medzi teba (satan) a ženu (Evu), medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo(Ježiš), on (Ježiš) ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu."¹¹

Písmo nám predostiera veľký plán spasenia ktorý mal Ježiš, náš Spasiteľ, jedného dňa zrealizovať kvôli nám, aby navždy zrušil moc hriechu a smrti. Na Golgote drevo kríža navždy poraní jeho pätu, tak ako Ukrižovaný kričal na kríži v čase svojej smrti: „Je dokonané.“¹² On však rozdrtí satanovu hlavu svojou pätou a vo vzkriesení sa podelí so svojím víťazstvom so všetkými, ktorí v neho veria.

... od stvorenia sveta rozjímaním môžu pozorovať z Jeho diel, aby nemali výhovorky, že hoci znali Boha, neoslavovali Ho ako Boha a neďakovali Mu, ale v mudrovaní prepadli do prevrátenosti a ich nerozumné srdce zatemnelo."¹⁵

V súčasnosti žije väčšia časť svetovej populácie pod kliatbou sekulárneho humanizmu takým spôsobom života, ktorý úplne popiera nášho Tvorcu a realitu osobného hriechu, ktorý nás od Neho oddeľuje. Humanizmus ignoruje autoritu Biblie, Božieho nemenného slova a radšej sa na základe evolučnej „teórie“ pokúša posadiť človeka na trón a postaviť ho do centrálnej pozície celého stvorenia. Je jasné, že človek vo svojej nerozumnosti priniesol seba samého a Boží svet na pokraj zničenia.

Dovoľte mi, aby som sa s vami podelila s mojou duchovnou históriou, pretože na mojom príklade je možné jasné vidieť pravdivosť Božieho Slova. Aj keď som si toho nebola vedomá, bola som taktiež zástancom humanizmu, pyšná, sebestredná, slepá voči Božiemu majestátu, necitlivá voči jeho volajúcej láske. Vyrastajúc v cirkvi a v rodine, kde bol Ježiš Kristus len historickou postavou, nepoznala som Ho osobne, neprijala som lásku, radosť, istotu, ktorá vyplýva len zo života s Bohom. Už ako malé dieťa som ho veľmi potrebovala. Ako prvorodená, centrum pozornosti rodičov, som rýchlo dozrievala, avšak môj svet bol otrasený potom, ako sa narodila moja sestra. Veľmi som žiarlila, mala som pocit, že mi bolo ublížené a že som odmietnutá. Tento pocit sa vystupňoval hlavne potom, keď mi ako šesť ročnej zomrela moja stará mama. Práve ona mi venovala veľa času a dávala mi pocítiť, akú mám hodnotu a ako ma prijíma. Ako som tak stonala vo vnútri nad stratou lásky, začala som si okolo svojho srdca, aj keď nevedomky, stavať ochranné múry. Stiahla som sa do seba a nebola som čoskoro schopná vyjadriť svoje city. V čase dospievania sa city potlačené kdesi pod povrchom dostávali do čoraz väčšieho konfliktu a kvôli nízkemu sebavedomiu som mala problém nájsť si nejakých priateľov. Mnohokrát som bola smutná a nahnevaná na svojich rodičov kvôli tomu, že ma dostatočne nemilovali a nevedeli ma pochopiť. Moje zatvrdnuté srdce chránilo „zraneného ducha.“ ¹⁶ Osamotená a stratená som si neuvedomovala, že Ježiš Kristus stál pri dverách môjho srdca a klopal, čakajúc na to, kedy môže vstúpiť a spriateliť sa so mnou.¹⁷

Vierou, prijimuc od Boha varovanie o veciach, ktoré ešte nebolo vidieť, vystavil Noach bohabojne koráb, aby si zachránil domácnosť ... stal sa dedičom spravodlivosti z viery.¹⁹

Noachova rodina bola rodina podľa Božieho srdca, práve v nej môžeme vnímať Božie plány pre celú ľudskú rasu. Noach využíval autoritu, ktorú Boh kedysi dal Adamovi. Noachova rodina reagovala na Božie vedenie, dôverovala a počúvala Ho a v Božích očiach bola považovaná za spravodlivú. Potom, ako vody klesli, Noach obetoval na kamennom oltári a odozvou bola dúha, ktorú Boh rozprestrel cez nebesá ako zasľúbenie toho, že už nikdy nezničí stvorenie potopou. Raz mal nastať čas, kedy Otec vstúpi do zmluvy s človekom, na základe ktorej dôjde k zmiereniu a vzájomnej láske medzi Bohom a človekom a ľuďmi navzájom.

Naša rodina nevedela o Otcových plánoch, pretože sme nepoznali Písmo, nevedeli sme o zmluve zasľúbenia, nemajúc nádej, žijúc bez Boha na svete.²⁰ Emocionálne doráňaní, neúplní ako ľudia, moji rodičia boli súčasťou padlej rasy. Neschopní milovať sa navzájom, neustále sa hádali, rozčarovaní a doráňaní. Detstvo im neponúklo teplo domova a atmosféru intimity, ktorá ja základom pre silnú, jednotnú rodinu. Boli oddelení od Boha a veľmi potrebovali Jeho uzdravenie, odpustenie a lásku, ktorá by navždy pretvorila ich život.

Boh sa díval na svoje stvorenie a hľadal ľudí, ktorí by boli voči nemu otvorení a naplnili Jeho plány na tejto zemi. Našiel Abrama z Chaldey, muža, s ktorým sa mohol hlbšie podeliť o seba samého v rámci vstupu do spoločného zmluvného vzťahu. Kvôli svojej viere bol Abram nazvaný Otcom Božieho „vyvoleného národa“ – Izraela a prostredníctvom tejto zmluvy mohol Otec obnoviť ľudstvo vo vzťahu k sebe a všetkému, čo v Adamovi stratili. Celé veky uzatvárali ľudia vzájomnú zmluvu založenú na krvavej obeti. V láske a dôvere ich navzájom spájali sväté záväzky, ktoré boli zárukou toho, že ak je brat v núdzi, tak mu neodmietnem pomoc. Zložili prísahu, ktorá bola spečatená krvou každej zmluvnej strany, mnohokrát za prítomnosti prostredníka, ktorý dohliadal na spravodlivý priebeh, garantujúc trvalosť vzájomnej dohody. Tým, že Boh vstúpil do takejto zmluvy s Abrahámom, zaviažuc sa svojím sľubom, Všemohúci Boh dokázal svoju vernosť a dal človeku ešte raz šancu spoľahnúť sa na Neho. Boh sa naplno zaviazal Abrahámovi, svojmu priateľovi zavolajúc ho z jeho rodnej zeme modiel do zeme Kánan, zasľúbenej zeme, ktorá pretekala medom a mliekom.²¹ Adam tam prosperoval a Boh požehnal jeho potomstvo, ktoré bolo Jeho vlastným, dajúc mu prevahu nad nepriateľom, ktorý im stál v ceste uchopenia dedičstva. Všemocný Boh sa zaviazal voči Abrahámovi a jeho potomstvu, keď si ho zvrchovane zvolil za svoje „drahé bohatstvo.“ Božím plánom bolo požehnať „všetky národy zeme" prostredníctvom vyvoleného Božieho národa. ²² Abrahám na druhej strane celým srdcom veril Bohu a odovzdal sa mu vierou.²³

Pri príprave zmluvy Boh od Abrama žiadal, aby zabil a na zem položil zviera ako náhradu, pričom krv zvieraťa mala predstavovať Boží symbol zmluvy.²⁴ Zatiaľ, čo Abram spal hlbokým spánkom „ohnivá fakľa“²⁵, ktorá zjavila prítomnosť Ježiša Krista, prešla cez zvieraciu obeť. Hoci Boh toto zasľúbenie adresoval Abramovi, jeho zasľúbenia patrili aj Jeho synovi, Ježišovi Kristovi.²⁶ Vedel, že jedného dňa uzatvorí lepšiu zmluvu, na základe ktorej by mohol zjednotiť Boha a človeka. Po uzatvorení zmluvy „silného priateľstva“ Abram v poslušnosti, vykonal obriezku na svojom tele ako symbol spravodlivosti svojej viery²⁷ a mal to byť symbol na tele každého muža, ktorý vstúpi do zmluvy. Takto Jediný spravodlivý Boh, ktorý prisahá na seba samého a Abram, otec Izraela, ľudia, ktorí mali byť prevedení na tento svet, boli navždy prepojení navzájom putom, ktoré trvá až doposiaľ.²⁸

Aké požehnané priateľstvo mal Otec s Abramom a jeho manželkou, ktorým dal kráľovské mená „Abraham – Otec mnohých národov a Sára – princezná.“²⁹ Keď navštívil ich stan, dal im zasľúbenie, že budú mať syna a Sára, ktorá bola v tom čase už dávno vo veku, kedy žena už nedokáže dieťa donosiť, počala vierou a porodila Izáka, ktoré meno znamená „syn zasľúbenia“ alebo „smiech.“³⁰ Túžba Otcovho srdca sa začala odvíjať, bol to začiatok kráľovskej rodiny. Jedného dňa, na základe Božieho plánu, sa Abrahámovmu potomkovi malo narodiť dieťa, Ježiš Kristus, Mesiáš Izraela, ktorý mal prísť na túto zem len kvôli tomu, aby bol odmietnutý a ukrižovaní svojím ľudom. Avšak ich odmietnutie malo otvoriť cestu pre všetkých ľudí, aby mohli zdediť požehnanie zasľúbené Abrahámovi, pretože Ježiš dá všetkým, ktorí ho príjmu „moc stať sa synmi Božími.“³¹

Otec, pamätajúc na svoju zmluvu, pozdvihol Mojžiša, vodcu, silného v pokore pred Bohom³², aby voviedol Izrael späť do zasľúbenej zeme. „Boh hovoril s Mojžišom tvárou v tvár, ako sa človek rozpráva so svojím priateľom³³ zjavujúc svoje osobné meno, Jehovah, Som ktorý Som^.34 Mojžiša a celé kmene ochránil vo chvíli, kedy Egyptom prechádzal anjel zhubca, ktorý zasiahol každého prvorodeného z pomedzi ich egyptských utláčateľov a tak ich potrestal za to, že nedovolili Božiemu ľudu odísť. Každá rodina mala obetovať nepoškvrnené jahňa a jeho krvou potrieť veraje dverí. „Keď uvidím krv, prejdem popri vás a nestihne vás zhubná rana, keď budem biť Egyptskú krajinu.“³⁵. Nadprirodzene zachránil svoj ľud krvou zmluvy, bezpečne priviedol kmene k Červenému moru, kde pred nimi otvoril more, ktorého vody sa uzavreli vo chvíli, keď do neho vstúpili ich egyptskí nepriatelia. Vyvedenie Izraela z egyptskej zeme je vyslobodenie, ktoré Otec pripravil pre padlého človeka prostredníctvom moci krvi, ktorá mala vytiecť z rán Jeho jednorodeného Syna.

V púšti blízko Kánanu dal Hospodin Mojžišovi Zákon, desať prikázaní, aby naučil svoj milovaný národ, ako má žiť v súlade so zmluvou. Veľmi si prial, aby mohol prebývať medzi nimi a tak dal Mojžišovi pokyny, aby vybudoval Stánok - „miesto stretávania“, kde by mohli uctievať a mať s Bohom blízky vzťah. Za hrubou oponou, ktorá rozdeľovala Svätyňu Svätých, bola archa zmluvy, ktorá obsahovala prikázania, nad archou bolo miesto milosti, odkiaľ žiarila Prítomnosť Svätého Izraela. Raz do roka, vo veľmi vzácny deň, Deň Zmierenia, najvyšší kňaz, ktorého si zvolil sám Boh, zložil ruky na živého kozla, nad ktorým vyznal hriechy celého Izraela a potom ho vyhnal do púšte. Potom vo veľkej bázni vstúpil za oponu, kde pokropil krvou býkov stolicu milosti ako zmierenie alebo zahladenie hriechov národa. Svätý Boh povedal: „Osoba, ktorá hreší, zomre."³⁶ avšak v milosti povedal: „Život ... je krv a ja som sa položil na oltár, aby som zaplatil za vaše hriechy. ³⁷

Ako predchuť svojej slávnej budúcnosti izraelský národ vystúpil pod vedením Samuela do úžasných výšok v čase, kedy pomazal Dávida, potomka Abrahámovho, „muža podľa Božieho srdca“⁴⁰ za kráľa Izraela. Keď Dávid priniesol archu zmluvy, so všetko prestupujúcou prítomnosťou Svätého do Jeruzalema, Boží ľud spieval a slobodne tancoval v radostnom nadšení. Kráľovi Dávidovi a jeho potomstvu dal Boh zasľúbenie večného trónu a kráľovstva, ktorého centrum bude Jeruzalem ⁴¹, kde vložil svoje meno.